Po mnohých filmoch pre dospelé publikum ste nedávno nakrútili seriál Mami, kúp mi psa. V čom bola pre vás táto skúsenosť iná?
Prvý raz som nakrúcal pre deti. Hoci si nemyslím, že je to len pre deti, je to seriál rodinného typu. Snažil som sa v rámci svojich možností, aby sa na to mohla pozrieť celá rodina a potom sa o tom spolu rozprávať.
Posledné roky ste sa vo svojich filmoch venovali pomerne vážnym témam, naposledy to bol film s mimoriadne náročnou témou Krajina ve stínu. Bol rodinný seriál pre vás oddychom od „veľkých“ tém?
Ani nie, pretože situácie, ktoré riešia deti, v porovnaní s dospelými zase až také banálne nie sú. Hlavný hrdina rieši, že nepozná svojho otca, ale na začiatku aj vzťah s dedom. Je chlapec z mesta a chvíľu mu trvá, než sa zžije s okolím, s prírodou. Druhému chlapcovi zase zomrela mama a vyrovnáva sa so stratou. Nebral som to tak, že by to bolo menej vážne. Tie problémy zdanlivo nie sú až také významné, ale pre tie krehké ľudské bytosti sú veľké.
K spolupráci ste opäť pozvali Zuzanu Kronerovú, ktorá je už vašou kmeňovou herečkou. Čo vás k sebe ťahá?
Mňa baví ako herečka, neustále ma prekvapuje, bavia ma rôzne jej polohy. My sa navzájom prekvapujeme. Ona je predovšetkým fantastická herečka a ešte k tomu aj úžasný človek. Pri obsadzovaní postáv do seriálu Mami, kúp mi psa som sa s ňou aj radil, kto by bol najlepší kandidát na deda. Ona mi odporučila Ivana Romančíka, ktorý je podobný typ ako jej herecký partner z filmu Baba z ľadu Pavel Nový. Majú podobnú mužskú charizmu. Od chvíle, čo sme sa s Ivanom Romančíkom spoznali, sme vedeli, že sme na jednej lodi. Fantastická spolupráca.
Prečo je podľa vás seriál Mami, kúp mi psa atraktívny pre diváka?
Pretože rieši otázky detí aj dospelých. Vzťah deda s vnukom bol v našej kultúre vždy vnímaný ako podstatný. Práve starí rodičia neraz boli tí, ktorí nasmerovali životnú púť dieťaťa. To sa mi na scenári páčilo najviac, že v ňom bol rozvitý vzťah medzi vnúčikom a dedom. Chlapec spočiatku deda ani veľmi nepozná, považuje ho za nejakého exota, ktorý má všade neporiadok. Dedo je svojrázny, má svojský zmysel pre humor a je drsný, ale podľa mňa správnym spôsobom. Myslím si, že pre toho chlapca je to zásadné životné stretnutie. Príde k dedovi ako mestský chlapec, ktorý sa bojí úplne všetkého a odíde akoby dospelejší, pevnejší, so zmyslom pre humor.
Rád pri nakrúcaní využívate nehercov, teraz ste pracovali s detskými účinkujúcimi. Bolo to podobné?
Obaja chlapci – Benjamín Lacko aj Marcel Chlpík – už majú za sebou bohaté herecké skúsenosti. Šikovná bola aj Sára Tömölová, ktorá hrá ich kamarátku. Pre mňa to nebolo ako pracovať s nehercami. Naopak, cítil som sa ako pri profesionálnom nakrúcaní, nevidel som v tom rozdiel.
Okrem toho v seriáli Mami, kúp mi psa účinkujú aj zvieratá, bola to výzva?
Určite! Filmárska poučka znie, že najhoršie sú na pľaci deti a psy.
Tak ste to skombinovali.
Ale mne to ani tak neprišlo. Práve naopak. Keď človek pracuje s deťmi alebo so psami, štáb sa musí prispôsobiť ich možnostiam, ich náladám. Deti sú krehkejšie ako dospelí, ani zvieratá sa nevydržia dlho koncentrovať. Je to skôr otázka prístupu filmového štábu k možnostiam detských hercov a zvierat. Už som mal predtým podobnú skúsenosť, ale každé nakrúcanie je jedinečné. Bola to pre mňa výzva a trochu aj dobrodružstvo.
Čím bola pre vás osobne zaujímavá téma seriálu? Respektíve, prečo ste vôbec do tohto seriálu išli? Seriály takmer vôbec netočíte a doteraz ste nikdy nenakrúcali na Slovensku.
No práve to bolo výborné. Mám silný vzťah k prírode a téma rozporu medzi dedinským a mestským spôsobom života, ktorú seriál rieši, sa ma silno dotýka. Na tom, že sa nakrúcalo na Slovensku, ma lákali dve veci – slovenská krajina a slovenskí herci. Nakrúcali sme na vizuálne nádherných kopcoch nad Sobotišťom, na myjavských kopaniciach. A dlhodobo už spolupracujem so slovenskými hercami, na Slovensku sú fantastickí herci, a to ma tiež lákalo.
Pôsobíte veľmi láskavo, ale museli ste už niekoho vyhodiť z nakrúcania, lebo to nefungovalo? Alebo to zistíte vždy už na kastingu?
Presne. Zodpovednosť režiséra je dobre si vybrať hercov. Na to sú kastingy a herecké skúšky a ja ich väčšinou robím. Ak je to známy herec, dokážem si predstaviť, ako bude v úlohe fungovať, intuitívne to odhadnúť. Potom už neexistuje možnosť posielať niekoho preč z pľacu. Ak to tam nejakým spôsobom nefunguje, treba prísť na to, či je chyba v texte, alebo v naladení herca. Je na režisérovi, aby to zvládol, aby výkon bol dobrý a divák spokojný.
Zuzanu Kronerovú ste ale vraj ešte pred nakrúcaním Baby z ľadu takmer preobsadili, lebo nechcela vliezť do ľadovej vody.
Ale to bolo ešte rok pred nakrúcaním… Robili sme herecké skúšky a Zuza o tú rolu veľmi stála, ale do vody sa jej nechcelo. V momente, keď videla, že sa na kastingoch začínajú objavovať iné fantastické herečky, okamžite tam vliezla a prekvapila nielen seba, ale aj samotných otužilcov. Zuzka začala po pár tréningoch podávať fantastické výkony. Takže to bolo niečo neuveriteľné.
Súdiac podľa postáv vo vašich filmoch je pre vás ochotná veľmi veľa urobiť. Už od čias filmu Divoké včely, kde hrala pomerne odvážnu postavu lesnej robotníčky, ktorá sa nevyhla ani erotickým scénam.
Áno, začalo sa to Divokými včelami, kde hrala postavu, ktorá sa volá Lišajová. Ona tušila, že je riskantné so mnou do toho ísť. Bola to naozaj odvážna postava. Veľa sme sa o nej predtým rozprávali, rozoberali sme ju. Ja som bol tiež v napätí, či to vyjde. Keď sa to zladilo s ostatnými postavami a videli sme, že to funguje, bola to ohromná radosť. Bez určitého rizika nemôže vzniknúť nič dobré. Na Zuzke ma baví, že je ochotná to so mnou podstúpiť a ju možno baví, že jej tie riskantné ponuky dávam.
Čítajte aj Tomáš Maštalír: Chcem robiť veci čo najlepšie
Je v tom teda kus dôvery, že jej tou postavou neublížite.
Samozrejme, to je zodpovednosť režiséra za každú postavu. Profesionálna aj ľudská.
Ešte sa vrátim k detskej tvorbe. V minulosti bola kvalitná a bohatá, teraz je na okraji záujmu. V čom je podľa vás najväčší problém?
To je predovšetkým otázka na verejnoprávne inštitúcie, ktoré by mali detskú tvorbu podporovať. Nie som odborník na túto tému, ale myslím, že sa to začalo brať ako niečo bočné, nedôležité, čo je chyba. Detský divák na to, aby sa mu formovalo vnímanie sveta, potrebuje vidieť spracovávané témy svojich rovesníkov. Potrebuje rozvíjať predstavivosť, fantáziu. Čo ešte vnímam ako problém je, že deti sa zvyknú podceňovať. V komunikácii s nimi ich akoby stále chránime pred svetom. Deti však riešia kopec dôležitých problémov, vo vzťahu k okolitému svetu aj k rodičom, o ktorých sa veľmi málo hovorí. Keď niekto dospeje, akoby zabudol na to, s čím deti zápasia. Potrebovali by pomôcť.
Počas pandémie sa premietal váš najnovší celovečerný film, historická dráma Krajina ve stínu. Poodhalili ste tému vysporiadavania sa so sudetskými Nemcami a ukázali ste situácie, pri ktorých Nemci neboli jednoznačne tí zlí a Česi neboli vyslovene tí dobrí. Rátali ste s rôznorodými reakciami, ktoré snímka vyvolala?
Samozrejme. Keď sa zaoberáte temnými miestami histórie, musíte očakávať, že to vzbudí emócie. Ale ja som zaznamenal absolútnu väčšinu kladných reakcií. Ľudia si uvedomili, čo sa dialo, a cez tento príbeh sa na to dokázali pozrieť z inej strany, ako sú zvyknutí. Preto sa nakrúcajú historické filmy, aby provokovali súčasné myslenie k nejakému lepšiemu spôsobu uvažovania o hodnotách, ktoré ako ľudia máme spoločné. To, čo film predvádza, je katastrofické zlyhanie morálnych hodnôt. Ukazuje spoločnosť v stave, keď sa rozpadla akákoľvek hodnotová mreža a ľudia nemajú dostatok charakteru a etickej pevnosti na to, aby tie situácie zvládali. Preto konajú, ako konajú. Je to film viac-menej bez hrdinov. Jediná hrdinka je obeť, postava Marie, ktorá si udrží morálnu čistotu, ľudskú celistvosť, a nakoniec ju vyženú z komunity. Je to trpký pohľad na človeka. Ale robili sme to so zámerom, aby sme sami seba trénovali na situácie, ktoré by – nedajbože – mohli nastať, aby sa ľudia mohli zamyslieť, ako by konali v takýchto situáciách. Zmyslom filmu bolo provokovať tieto otázky. U divákov, ktorí to takto chápu, sme uspeli. Názory ľudí, ktorí sa na ten film ani nepozrú a potom na sociálnych sieťach hejtujú, že oslavujeme Nemcov, ma nezaujímajú. Nepremýšľajú a majú zastreté myslenie. Prečo by ma malo zaujímať, čo si o tom myslia?
Snímku ste nakrúcali v dedinke, kde žijete, ako sa na to pozerali vaši spoluobčania? Nemajú vám dnes za zlé, že ste tam priviedli partiu filmárov?
Toho som sa, samozrejme, bál, aby mojich susedov nakrúcanie nerušilo a neobťažovalo. Nakoniec to dopadlo tak, že sa s filmovým štábom spriatelili. My sme sa ale snažili byť slušní, dohliadal som na to, aby sa nič nestalo. Napokon väčšina susedov vo filme aj hrala, takže to prebehlo dobre.
Film Krajina ve stínu mal 15 nominácií na Českého leva a získal ich nakoniec sedem, za svoje filmy máte aj sošky z rôznych špičkových festivalov ako Sundance, Tribeca či od Európskej filmovej akadémie. Dá sa skombinovať, aby bol film úspešný na festivaloch a zároveň mal úspech u diváka?
Ja to nerozlišujem. Dobrý film by mal fungovať pre festivalové publikum aj pre publikum v kine. Krajina ve stínu mala premiéru na festivale v Londýne, mali sme dobré recenzie, tam som však nebol, pretože práve vrcholila pandémia. Mal som radosť, že to v zahraničí funguje. Ale pre mňa bolo omnoho dôležitejšie, že som pozval do kina v Písku mojich susedov a známych, ale aj ľudí zo širokého okolia, čo tam hrali alebo ich to zaujímalo. Bolo pre mňa zásadné, že ich reakcia bola dobrá, pochopili príbeh a mali potrebu sa o ňom rozprávať. Nejde o festivalové publikum, sú to obyčajní ľudia, ktorí v kine nečakajú artový zážitok. Veľmi som sa upokojil a mal som obrovskú radosť.
Vo svojich autorských filmoch spracúvate pomerne osobné témy. Ktorý film bol pre vás najťažší, jeho napísanie a nakrútenie?
Asi Štyri slnká, pretože tam dôjde k nehode, pri ktorej takmer zomrie dieťa hlavných protagonistov. Oni riešia svoj rozpadnutý vzťah aj rodičovskú vinu za to, čo sa stalo, prečo dieťa išlo týmto smerom. Ten film som nakrútil po tom, čo nám pri automobilovej nehode zomrel syn. Bolo to náročné, pretože som skúmal pocity nielen svoje, ale aj ostatných rodičov. Zahynuli tam traja chlapci v tomto veku. Bolo pre mňa veľmi ťažké ten film nakrúcať, zaoberať sa tým. Ale ani jeden film nie je jednoduchý. Keď sa venujete nejakej téme, musíte si to istým spôsobom prežiť do hĺbky, nedá sa tomu vyhnúť. Pre mňa je každý film ťažký.
Aj snímka Šťastie, v ktorej si Táňa Vilhelmová a Pavel Liška adoptujú deti, sa vás osobne dotýkala. Po skončení nakrúcania ste si tiež adoptovali dve deti.
To boli práve tie deti, ktoré hrali vo filme. Chlapcov sme našli v dojčenskom ústave a už od začiatku sme boli so ženou rozhodnutí, že keď už do toho pôjdeme, tak si ich vezmeme. Chlapci s nami žili doma od začiatku nakrúcania, ale potom ešte dlho trvalo, kým sme si ich adoptovali, pretože to nie je jednoduchý proces. Ale nám sa to podarilo a sú to naše deti.
Potom ste si ešte adoptovali ďalšie tri deti…
Áno, ale to boli zase chlapci z rodiny mojej ženy, ktorým tragicky zahynul otec a matka potom ochorela na schizofréniu, takže sa o nich nemal kto starať. To je zároveň aj príbeh filmu Šťastie. Počas jedného roka sme mali zrazu päť detí. Bolo to krásne. Pre nás to bolo – a aj je – práve to šťastie.
Keď do rodiny pribudne počas jedného roka päť detí, musí to byť náročné.
Dá sa povedať, že to dopadlo dobre, vyrastali s nami na dedine. Náš najstarší syn už má ženu a dve deti a býva kúsok od nás, cez rybník. Evidentne sa mu zapáčil náš spôsob života, aký tu vedieme. Sme stále vonku, máme záhradu, kúrime drevom, pracujeme okolo domu, kamaráti sem prichádzajú za nami… Takže možno povedať, že sme asi neboli neúspešní.
Ste šéfom Katedry réžie na FAMU v Prahe, ako vnímate mladých režisérov, ktorí sa k vám hlásia?
Je to pre mňa obrovská nádej, keď vidím, akí sú šikovní, ako sa im darí, ako si hľadajú svoje témy, svoj filmový výraz a musím povedať, že v tomto ohľade Česko-Slovensko nezaniklo. Študuje u nás pomerne veľa študentov zo Slovenska a je to pre nás obohacujúce, sú veľmi talentovaní. Ani by som to nevolal učenie, skôr im pomáham, aby sa rozvíjali. Budujem pre nich prostredie a podmienky, aby sa mohli rozvíjať. Napĺňa ma radosťou, keď vidím, ako sa im darí.
Študovali ste pod vedením známej a svojskej režisérky Věry Chytilovej, ktorej ste potom robili aj asistenta réžie. Aká to bola skúsenosť?
Úžasná, Věra Chytilová bola tvrdá a prísna predovšetkým na seba, ale aj na nás. Bola skvelé naučiť sa tej jej intelektuálnej prísnosti, poctivosti a určitej priebojnosti. Mal som absolútne najlepšiu príležitosť, ako pochopiť úlohu režiséra, keď som ju videl pracovať, pomáhal jej pri určitej práci a mohol s ňou diskutovať o mojich námetoch. Keď sa prísnosť spojí s poctivosťou, nie je nič lepšie. Pomáha mi to aj v mojej pedagogickej práci. Vždy si spomeniem, aká bola na nás prísna, a snažím sa byť tiež taký.
Bohdan Sláma
Narodil sa 29. 5. 1967, vyštudoval České vysoké učení technické a v roku 1997 ukončil štúdium na Katedre réžie FAMU v Prahe. V celovečernom debute Divoké včely (2001) nadviazal na poetiku českej novej vlny 60. rokov a získal zaň ocenenie na mnohých medzinárodných filmových festivaloch. Snímka Štěstí (2005) získala sedem Českých levov a vyhrala festival v San Sebastiáne. Úspešné boli aj tituly Venkovský učitel (2008), ktorý získal dva České levy, a Štyri slnká (2012), ktorý súťažil na festivale v Sundance. Vedie Katedru réžie FAMU. Aj jeho posledné filmy Baba z ľadu (2017) a Krajina ve stínu (2020) sú ovenčené cenami. Na Slovensku nakrútil rodinný seriál Mami, kúp mi psa, ktorý vysiela RTVS v sobotu dopoludnia na Jednotke (dostupný je aj v archíve).