Vo väzení tieto ženy rodia, dojčia, pracujú a zopár chvíľ denne môžu pritúliť svoje deti. Dozorkyňa, ktorá im cenzuruje poštu, sa po dlhých službách vracia do svojho sveta slobody. Do svojej skromne zariadenej izby, kde ale trávi večery osamote.
Film Cenzorka o živote vo väznici pre matky s deťmi nakrúcal režisér Peter Kerekes šesť rokov. Obrovský úspech mal na medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach, kde získal v sekcii Orizzonti cenu za scenár. Na Slovensku bude mať premiéru 14. októbra. Prečítajte si rozhovor s režisérom a spoluautorom scenára.
Radostná správa, že ste získali spolu s Ivanom Ostrochovským cenu za scenár na najstaršom filmovom festivale, nedávno preletela celým Slovenskom. To sa našim tvorcom ešte nepodarilo. Aký to bol pocit?
Pre nás bolo obrovské prekvapenie a potešenie, že náš film vôbec do Benátok vybrali. Film tam mal aj svetovú premiéru, kde bola vynikajúca atmosféra. Ľuďom sa to veľmi páčilo, zastavovali nás. Niektoré z filmov som už poznal a nevedel som si predstaviť, že by sme v tejto konkurencii niečo získali. Z festivalu nám volali na poslednú chvíľu – v piatok, aby sme si na druhý deň prišli prevziať cenu, ale nepovedali, akú. Až v hľadisku sme sa dozvedeli, že je to cena za scenár a boli sme veľmi prekvapení. Prekvapenie bola vtedy naša najsilnejšia emócia.
Čítajte aj Obrovský úspech slovenského filmu! Snímka Cenzorka o vrahyniach má cenu z festivalu v Benátkach
Paradoxné je, že film Cenzorka scenár ani nemal. Aspoň nie v klasickom ponímaní.
Veľmi sme sa na tom zabávali. Ale cena za scenár nie je cena za literatúru, ale za štruktúru, ktorú sme vo filme vytvorili. A tá je – pri všetkej skromnosti – inovatívna, neotrelá, vymyká sa z filmárskych klišé. To je to, čo na tom oceňovali.
Snímka rozpráva v jednej rovine o matkách – vrahyniach, ktoré väčšinou zabili svojich partnerov, v druhej o pracovníčke väzenia. Tá síce osobnú slobodu má, ale v skutočnosti je vo svojom vlastnom väzení. Vy ste tam išli pôvodne kvôli nej, ale potom ste celý námet zmenili.
Áno, úplný začiatok filmu bol o žene, ktorá číta osem hodín denne milostné listy a pritom je sama. To bol prapôvodný zámer, ale potom sme hlbšie vchádzali do väzenského prostredia a bol pre nás stále dôležitejší vzťah medzi matkami a deťmi na rôznych úrovniach. Lebo je tam rozpracovaný aj vzťah medzi cenzorkou a jej matkou. Nakoniec sa tento film takto preklopil.
Foto: Punkchart Films
Je zaujímavé, že v ženskom väzení, kde sú umiestnené vrahyne, nie sú mreže. Sú to matky a ich deti, s ktorými môžu občasne tráviť svoj čas. To je to, čo ich drží v rámci nejakých medzí?
Väznica, kde sú matky s deťmi, má miernejší režim. Nedá sa to generalizovať, ale väčšinou pochádzajú zo sociálne veľmi zlého prostredia. Vo väzení majú čas venovať sa svojim deťom, prehlbuje sa medzi nimi puto. Funguje to tam ako nápravno-výchovné zariadenie, hoci je to strašné slovo – ale naozaj ony sa väčšinou dokážu vrátiť do života už s nejakou hodnotou. Puto, vzťah, ktorý majú s dieťaťom, ich väčšinou zmení k lepšiemu. Samozrejme, boli tam príbehy žien, ktoré sa vrátili druhý, tretíkrát, je to strašne ťažké, väčšinou sú to mladé ženy. Predstavte si, že v 18 rokoch idete na štyri alebo sedem rokov do väzenia. Ten návrat do normálneho života je veľmi náročný. A na Ukrajine nie celkom fungujú mechanizmy, ktoré by im poskytli podporu. Ale sú prípady, keď im práve vzťah s dieťaťom pomohol.
Film z prostredia ženskej väznice ponúka mnohé možnosti, ako zdramatizovať dej. Násilie, intrigy, lesbické vzťahy. Vy ste ich nevyužili…
V bežnom živote aj vo väzení sa dejú rôzne nepríjemné veci. Vo väzení je to akurát o čosi vypuklejšie. Ale nie je to taká silná súčasť života, aby sme to museli reflektovať. Pred nakrúcaním sme si napísali desatoro klišé, ktorým sa budeme vyhýbať. Napríklad, že ich nebudeme točiť v kolektívnych sprchách, nebudeme nakrúcať bitky, hysterické scény a podobne. Raz za čas sa také niečo udeje, ale tie veci nie sú nosné. Nosné sú vzťahy medzi väzenkyňami. Skutočné väzenie je založené na tom, že ste s ľuďmi, s ktorými nechcete byť, eventuálne, že ste sami so sebou.
Ako reagovali ženy, keď ste chodili po väzení? Vpustili vás ľahko do svojho sveta, už tak zbaveného intimity?
My sme na začiatku netočili, len som tam dlho chodil so zápisníčkom a písal si. Videli, že sa o ne naozaj zaujímam, nič od nich nechcem, tak sa rady rozprávali. Ľudia majú prirodzenú potrebu sa vyspovedať. Zverovali sa mi so svojimi strachmi aj radosťami, hovorili mi životné príbehy. Ony sa stali spoluautorkami filmu.
Foto: Punkchart Films
Cenzorka Iryna, jedna z hlavných postáv vášho filmu, je dozorkyňou vo väznici č. 74 v Odese. Vo všeobecnosti cenzor bráni slobode prejavu a v súvislosti s našou nedávnou históriou to nevyvoláva práve pozitívne emócie. V prípade Iryny to ale celkom neplatí…
Vo väzení sú ženy stále za niečo napomínané, takže aj prvé slová, ktoré od Iriny vo väzení počujeme, sú: „Zavrite za sebou dvere! Rozumeli ste mi? Počujete ma?“ Na začiatku je veľmi oficiálna, pôsobí chladne. Postupne sa to láme, až sa to prekvapivo končí.
Väzenkyňu Lesju, ktorej príbeh je vo filme vytiahnutý do popredia, stvárňuje jedna z mála profesionálnych herečiek v tejto snímke. Filmová cenzorka Iryna je ale skutočná postava, však?
Podplukovníčka Iryna Kiryazeva je skutočne podplukovníčka Iryna Kiryazeva, ktorá po uvedení filmu v Benátkach nasadla do lietadla, vyzula si lodičky, obliekla si uniformu a na druhý deň ju čakala 24-hodinová služba v “base".
Vo svete sa film distribuuje pod názvom 107 matiek, u nás zostal názov Cenzorka. Prečo tento rozdielny prístup?
Na začiatku to bol veľmi pragmatický prístup, momentálne sú vo festivalovom kolečku tri filmy s názvom Cenzor v angličtine. Preto sme vymysleli názov 107 matiek. V katalógoch sú uvedené oba názvy, 107 matiek aj Cenzorka a vystihuje to, čo som chcel – film je dvojportrétom. Na jednej strane je to väzenie a na druhej strane sú to strážcovia. A z toho mám radosť.