Jakub Švec z markizáckeho seriálu Červené pásky: Aj súcitu sa možno naučiť

Televízia Markíza začiatkom marca vrátila na obrazovky seriál Červené pásky. Pôvodne sa mala prvá séria vysielať ešte počas minuloročnej jari. Plány narušila pandémia, seriál o onkologicky chorých deťoch sa po dvoch epizódach musel stiahnuť z obrazovky a na návrat si musel počkať až rok. Mladý začínajúci a talentovaný herec Jakub Švec, stvárňujúci Lea, nám porozprával o svojom živote aj o zaujímavých začiatkoch jeho kariéry. Zahral si už aj v minisérii z produkcie BBC.

, 28.03.2021 07:00
Jakub Švec v Červených páskach stvárňuje... Foto: TV Markíza
Jakub švec, červené pásky, Jakub Švec v Červených páskach stvárňuje postavu Lea (Šéfa).

Aký bol váš rok 2020?

Pre mnohých to bol viac než devastačný rok, no pre mňa, keďže sa pýtate na môj rok 2020, bol skvelý. Po prvýkrát som bol svedkom na svadbe. A viem už aj stojku na rukách. (smiech). Konečne som si oddýchol a trávil čas v Banskej Bystrici a Štiavnici. Bol som s ľuďmi, ktorých mám rád a to kedykoľvek som chcel, nie len vtedy, keď mi to rozvrh milosrdne dovolil.

Začiatkom roka ste sa začali objavovať v Oteckoch. Aký rozsah bude mať vaša postava?

Nateraz je to približne dvanásť častí.

Ste nová tvár na televíznej obrazovke. Povedzte niečo o sebe…

Som študent. Študujem herectvo vo štvrtom ročníku na VŠMU v Bratislave. Mám 22 rokov, pochádzam z Banskej Bystrice. To mesto milujem.

Čo detstvo?

Super detstvo a to som nemal ani nič zlomené, až doteraz. Pred pár dňami mi operovali meniskus.

Bol som zvedavé dieťa s bezhraničným záujmom o takmer čokoľvek na planéte či mimo nej. Všadiaľ som sa pchal. Detská rozhlasová družina, folklórny súbor, astronomický krúžok, lyžovanie, plávanie, volejbal, posilňovňa, bedminton, študentský senát. Iba lego a pištole mi rodičia nekúpili.

Seriál zdôrazňuje, že všetci potrebujeme priateľov, ktorí si všimnú, keď sa s nami deje niečo zlé a dokážu zasiahnuť.

Kedy ste začali uvažovať o umeleckej dráhe?

Možno v rozhlase alebo v súbore. Neviem, nepamätám si čo presne je „na vine“. Zaujímalo ma bezmála všetko, aj exaktné vedy. Ale asi najviac ma dostala literatúra.

Prečo?

Za to je asi zodpovedný náš profesor literatúry na gymnáziu – Vladimír Kubš. Nevšedný profesor. Nevšedný v chápaní toho najlepšieho čo slovo nevšednosť ukrýva.

Čo tým myslíte?

Keď sme boli maturanti, odišiel zo školy. Štvala ho. Začal písať knihu. Pred dvomi rokmi ju vydal. Je to skvelá kniha, práve ju mám rozčítanú, volá sa Vieš, čo je fado? Ešte nepoznám zámer tohto názvu, ale viem čo je fado, pred pár rokmi som bol v Portugalsku.

On nás učil jednu život ovplyvňujúcu zručnosť – čítať. No nie len tak všedne, plávajúc povrchom akéhosi obsahu či príbehu. Snažil sa, aby sme pochopili, že preniknúť kamsi hlbšie do témy je oveľa vzrušujúcejšie a „chrbát mrazivejšie.“ Napríklad, keď sme rozoberali báseň, bol to podobný moment ako keď sa snažíte spoznávať nové dievča. Ide to, ale trošku sa potrápite. Veľa sme sa rozprávali, vŕtali v ľudských chvíľach, v zásadných, ale aj v úplne bežných.

Jakub Švec zo seriálu Červené pásky. Foto: TV Markíza
jakub švec, červené pásky, Jakub Švec zo seriálu Červené pásky.

Cez literatúru k divadlu?

Popri škole som ešte začal chodiť do Dramaklubu Bábkového divadla na Rázcestí. Myslím, že Dramaklub stále funguje. Je to čosi ako dramatický krúžok. Ale opäť nie všedný… Vedie ho skvelá herečka Mária Šamajová. No a tam ma divadlo strhlo totálne.

A je dôležité povedať, že v tom čase som pociťoval absolútny súzvuk s okolím. Mal som božie šťastie na učiteľov a najmä na spolužiakov. Boli sme „superská“ trieda. Plná možno trochu čudných, no výnimočných, láskavých a vtipných ľudí. To bolo zásadné, pretože som bol obklopený ľuďmi, ktorým som dôveroval a zároveň sa ma nebáli triezvo, niekedy poriadne, skritizovať. Jednoducho som sa cítil dobre.

Takže hoci pochádzam viac z lekárskej, než umeleckej rodiny, keď sa spojili tieto sčítance – posmelený okolitým svetom, zasiahnutý dobrými učiteľmi a zanietený pre divadlo – súčtom bolo to, že som si podal prihlášku na herectvo. A navyše, chcel som sa stať slávnym! (smiech)

Spomínali ste, že ste z lekárskej rodiny. Rodičia vás nesmerovali radšej týmto smerom? Toto povolanie sa “dedí“ z generácie na generáciu…

Moja sestra je lekárka, takže za moju generáciu je to vybavené. (úsmev) Rodičia sú najanjelskejšími, ale za to nohami na zemi stojacimi ľuďmi, akých poznám. Takže mi nikdy trápne nepodsúvali ich vízie či plány. Vždy mi kryli chrbát v tom, čo som robil či stále robím. Jediné, na čo si potichu nárokovali bolo, aby som to myslel vážne a pracoval najlepšie ako viem.

U nás to začínajúci herci nemajú vôbec ľahké…Mali ste pripravený plán B?

Nemal, veľmi vedome. Čím bližšie boli prijímačky, tým väčšmi som nechcel pripustiť nejaký plán B. Zvláštne rozpoloženie.

To je…

Zrejme som mal strach, že by to vo v mne vyvolalo primnoho pochybností. Pochybnosti sú prirodzené a do istej miery celkom žiaduce, také som mal. V mojom prípade, ak sa prekročí primeraná miera, sú pre mňa priam deštruktívne. Navyše ak by to nevyšlo, rýchlo by som vymyslel alternatívu.

Akú?

Neviem, možno učiteľstvo, medicína alebo film. Na nádvorí gymnázia sme v lete premietali filmy, čosi ako letný amfiteáter, stále funguje a volá sa Kino v bazéne, príďte… najlepšie s dekou a pivom. Možno ročná pauza. Každopádne ma na školu prijali.

Keď už vyšiel plán A. Aké boli vaše prvé pocity, keď ste reálne začali študovať herectvo?

Totálne vzrušujúce. Začal som robiť, čo ma baví a žil som tým. Každú voľnú chvíľu som so spolužiakmi trávil v divadle či kine. Teraz, bohužiaľ, VŠMU vôbec nevnímam tak strhujúco, zaslúžila by si poriadnu reformu. To je ako, keď sa zamilujete, hormóny sa vyplavujú maximálne dva roky, potom sa preverí „či vôbec“ a „ako veľmi.“ Pri škole mi stačilo trištvrte roka.

No znovu som mal šťastie na spolužiakov, dostal som sa medzi pracovitých a dobromyseľných ľudí. A znovu som mal šťastie na pedagógov. Kládli na nás nároky, neboli sme im ľahostajní, trvali na tom, aby sme pracovali poctivo. A čo je dôležité, inšpirovali nás. Herectvo ma učí profesorka Ingrid Timková, Ľuboš Kostelný, režisér Marián Amsler a v prvom ročníku aj Daniel Fischer a Tomáš Stopa. Je to zaujímavá skupina pedagógov, každý je úplne iný a to je dobre.

Bolo vaším cieľom sa už počas štúdia dostať k účinkovaniu v seriáli?

Nemyslím, že toto bolo mojím cieľom. No táto možnosť sa objavila a konkrétne v Červených páskach. Nuž a za to som rád.

Mám pocit, že v poslednom čase sa u nás tvorí viac. Isteže je absolútne na mieste otázka čo a ako sa tvorí, ale každopádne sa vynára viac príležitostí. Mnohí moji spolužiaci ich už dostávajú vo filme, divadle či v televízii. A to je ozaj dobre. Veľmi vás to posmelí, keď si vás niekto vyberie.

Premiéra na druhý pokus. Červené pásky sa... Foto: TV Markíza
červené pásky, Premiéra na druhý pokus. Červené pásky sa vrátili opäť začiatkom marca.

Veľa hercov chce ísť cestou aktívneho hrania v divadle, nabrať istotu a skúsenosti. A vy zrazu ste jednou z nových hviezd Markízy…

Možno som nebol celkom pripravený, prospelo by mi pár rokov tvrdej hereckej práce. Avšak tvorcovia mi zverili dôveru, to povzbudí a následne primä k tomu, aby ste si dôveru zaslúžili. Snažil som sa zodpovedne pracovať, rýchlo prekonať akúsi neskúsenosť.

Inak podobne celému nášmu ročníku na konci „prváku“ zveril dôveru náš pedagóg Marián Amsler. Obsadil nás v Slovenskom národnom divadle v inscenácii Vojna a mier, ktorú režíroval. A to bola pre nás obrovská vec. Cítili sme radosť a k tomu asi ešte väčšiu zodpovednosť. Mieru toho, ako pracujeme v mnohom ovplyvní to, ako nám na tom záleží. To bolo moje prvé stretnutie s profesionálnym herectvom.

Ako sa vám podarilo dostať sa do BBC, ktorá je symbolom absolútnej prestíže?

To bolo moje druhé stretnutie s profesionálnym herectvom. V Británii som točil minisériu pre BBC. Je to skutočný príbeh o vrahovi Stephenovi Portovi, ktorý zabil štyroch ľudí a odsúdili ho na doživotie. Hral som druhú obeť, Gabriela Kovariho z Košíc, ktorý odišiel do Londýna v túžbe objaviť nový, vyhovujúcejší svet, natrafil však na nesprávneho človeka, čo sa mu stalo osudným. Tvorcovia sa rozhodli osloviť nielen anglických, ale aj slovenských hercov. Nahral som selftape a vybrali si ma.

Ozval sa nám sám autor seriálu Albert Espinosa, španielsky spisovateľ a scenárista. Videl trailer, veľmi sa teší na slovenskú verziu.

To je neuveriteľný úspech! Predsa len viacero našich hercov sa snažilo preraziť v zahraničí a nevyšlo im to a vy ako jednu z prvých úloh ste získali v zahraničnej produkcii, ktorú uvidia milióny divákov… Aká veľká bola vaša úloha?

Mal som jedenásť natáčacích dní. Na jeden príbeh sa dá pozerať rôzne. Z pohľadu vraha, samotných obetí, avšak v tomto prípade sa dívame očami rodín, ktoré prišli o svojich najbližších. Zohrám tam svoju úlohu, ale väčší priestor majú herci stvárňujúci rodinu.

Nazvem to „super-šťastie“ získať takúto úlohu, pracovať s ľuďmi, ktorí sú jedni z najlepších v Británii a vo svete. Je to teda výnimočná skúsenosť a moja prvá pred kamerou. Som naozaj zvedavý, ako to dopadne, pretože som sa radšej nikdy nepozrel na obraz, keď sme ho dotočili.

V
		seriáli jeho sestra hrá herečka Jana Kvantiková.
Jakub Švec
		sa pred nakrúcaním prvej série musel...
+6Jakub Švec v
		Červených páskach stvárňuje...

Môže sa stať, že budete medzinárodná hviezda?

Môže. Moja kamarátka, ktorá študuje štatistiku vypočítala, že tam je istá nenulová pravdepodobnosť. Táto profesia je plná neistôt. Je dôležité držať sa nohami na zemi a neuveriť niečomu, čo môže byť len zdaním.

Prejdime k Červeným páskam. Ako prebiehal kasting?

Dostal som e-mail a prišiel som na prvé kolo. Kastingy trvali veľmi dlho, tvorcovia museli vyskladať dobrú partiu. Myslím, že im to vyšlo.

Máte aj nejaké špeciálne zážitky z kastingov?

Áno, vlastne čosi mám. Kamerové skúšky som mal s Petrom Kissom (Jonáš). Tie neboli úplne bežné. Mali sme zahrať scénu vo výťahu z druhej epizódy. Peťa aj mňa zasiahli tieto kastingy v rôznych životných rozpoloženiach. Začali sme teda hrať, zrazu tam čosi vzniklo, práve to dôležité „čosi,“ ktoré je výnimočné a žiaduce. Asi aj Peťo si to uvedomoval, vznikol veľmi silný, mrazivý moment. Keď sme dohrali jeden člen kastingového oddelenia musel vyjsť z miestnosti a predýchať to.

Chceli ste si zahrať vyslovene Lea (Šéfa) alebo boli v hre aj iné alternatívy?

Leo a aj Jonáš sú veľmi príťažliví… Myslím herecky.

Začiatkom roka 2021 sa objavil v malej úlohe v... Foto: TV Markíza
jakub švec, oteckovia, Začiatkom roka 2021 sa objavil v malej úlohe v Oteckoch.

Ste šéf aj v súkromí?

Určite nie. Iba musí byť všetko podľa mňa. (smiech) Neviem, ako kedy. Som človek, ktorý keď sa dostane do nového prostredia, radšej všetko sleduje a počúva, než strháva pozornosť na seba. Keď si však nájdem cestu k ľuďom a pocítim dôveru, rozhodne nie som utiahnutý. A často, vlastne takmer vždy, nadobudnem pocit, že len ja viem, ako to bude pre všetkých najlepšie. Našťastie, mám okolo seba ľudí, ktorí ma veľmi rýchlo usmernia.

Čo sa vám páči na postave Lea? Pretože je vykreslený ako ten, ktorý má veľa zdravotne za sebou a pritom si stále udržuje pozitívny stav mysle…

Leo má v sebe nesmiernu slobodu. A práve vďaka tým krutostiam, ktoré sa mu dejú. Je teda bezprostredný. Môže byť bezhranične úprimný. Je sám za seba. Nepotrebuje nijak kalkulovať alebo čosi predstierať. Na to, že má 16 rokov, má v sebe obrovskú silu, je si plne vedomý daru života a žitia. Dospel k istému nadhľadu. To sú dnes rešpektu hodné vlastnosti, nie?

Ja som v nemocnici tak trochu vyrastal, vďaka lekárskej profesii môjho ocina. Možno to vyznie zvláštne, no zakaždým som sa tam ohromne tešil, poznám to prostredie, kamarátil som sa skoro so všetkými a zrazu som dostal úlohu Lea, ktorý sa v čomsi na mňa podobal.

Dobre viem, Leov prípad je iný. Je tam už neúnosne dlho a musí čeliť nemilosrdnej situácii. Toto by mohlo už položiť kohokoľvek a doviesť k tomu, že by to prestal zvládať. A to možno fatálne…

Nadhľad, bezprostrednosť a hlavne skutočnosť, že Leo musí neustále čosi vykonávať, ho predsa nenápadne prezrádzajú, že to akosi nie vždy zvláda. Neprestajne čosi robí, len, aby sa nemusel zastaviť a čeliť krutým faktom.

Lenže to sa nedá stále. Dobehne ho to. Ocitne sa v momentoch, keď je pritlačený k múru, keď to celé na neho doľahne. V takých chvíľach je mimoriadne dôležité nájsť v sebe tú obrovskú vnútornú silu, ktorá je už možno len kdesi hlboko na dne a zvládnuť to. Ísť ďalej a vydržať kým prídu svetlé chvíle. Nemám rád tento výraz, ale to je možno „odkaz“ postavy Lea.

Navyše je jedna skvelá a zásadná skutočnosť, ktorá funguje v tomto seriáli a teda domnievam sa, vnímajúc vlastnú skúsenosť, aj v živote, že všetci potrebujeme takých priateľov, ktorí si všimnú, keď sa s nami deje niečo zlé a dokážu spásonosne zasiahnuť.

Prvá časť Červených pások ukázala práve tieto pozitívnejšie momenty a začiatky formovania priateľstva. Môžu diváci čakať aj čosi temnejšie, emočne vyhrotenejšie?

V situáciách, v akých sa ocitli postavy je prirodzené, že sa objaviť musia. Je nás šesť, príbehy sa budú striedať a prelínať a prídu hraničné situácie.

Červené pásky nie je odborný medicínsky seriál, ktorý mapuje ochorenia. Sústreďuje sa skôr na to ľudské. Odkrýva krehkosti života postáv, ktoré sú v neľahkom rozpoložení. Takže áno, bude to vypätejšie, bude sa kričať, plakať. No ľudský je aj nadhľad a chuť byť v živote šťastným, tešiť sa, takže sa bude veľa zľahčovať a smiať.

Ako ste vnímali nakrúcanie prvej série?

Vyčerpalo ma to. Okrem natáčania som musel chodiť do školy, skúšať divadelné inscenácie. Úprimne, bolo to náročné obdobie. Navyše v seriáli sú neľahké situácie, stále o niečo ide. To si vyžaduje absolútnu prítomnosť a aktivitu, psychickú aj fyzickú. Veľmi často som fungoval už len na skrátenom dychu. Neľutujem to. Dobré výsledky sa musia vykúpiť adekvátnou námahou. Už mi len ostáva dúfať, že teda výsledok bude dobrý.

Čo si myslíte, ako Červené pásky príjme slovenský divák?

Som veľmi rád, že sa televízia po roky overených princípoch fungovania seriálov, rozhodla pre čosi, na naše pomery, odvážnejšie. Priniesla tému, ktorá je iná, citlivejšia a najmä zmysluplnejšia. Okrem chorôb tam ide aj o iné zásadné témy. Z toho sa teším. Netrúfam si odhadnúť, či a ako to príjmu diváci.

Akosi dúfam, že to s nimi aspoň trochu zamáva. Dnes je módne, že pre vlastné pohodlie sa snažíme nevnímať nepohodlie iných. Nebudeme sa predsa pozerať na smutné veci, lebo vlastného trápenia máme dosť. Niekedy až komicky všade vyhľadávame oddych. Rozumiem tomu, ale myslím si, že sú isté veci, ktoré nás presahujú.

Uvedomujem si, že posledný rok ľuďmi zamával poriadne, no mám dojem, že vždy je užitočné myslieť a pripomínať si jednu životne dôležité zručnosť – empatiu. Teda som presvedčený, že je to zručnosť a nie vlastnosť… dá sa jej priučiť.

V Červených páskach sa objavil aj po boku... Foto: TV Markíza
jakub švec, milan bahúl, červené pásky, V Červených páskach sa objavil aj po boku ostrieľaného kolegu Milana Bahúla.

Kde ste brali inšpiráciu pri stvárnení vašej postavy?

Stretol som sa s neuveriteľne dobrosrdečným a veľkým odborníkom, detským onkológom MUDr. Pavelom Bicianom v Banskej Bystrici. Poradil mi knihy, filmy, literatúru. Ochotne mi porozprával všetko, na čo som bol zvedavý. Najmä mi ukázal to prostredie, skonkrétnil mi ho. Rozprával o rodinách, o konkrétnych ľuďoch o humore, ktorý medzi nimi funguje.

Snažil som sa zavaliť tou témou najviac ako sa dá, stále som si čosi čítal alebo otravoval sestru – lekárku.

Cítil som a stále cítim obrovskú zodpovednosť voči ľuďom, ktorí sú v krutom kontakte s ťažkou chorobou. Bolo by nemysliteľné zanedbať prípravu, práve kvôli tým, ktorí mali o čosi menej šťastia.

Ešte pred štartom seriálu sa stala veľmi ojedinelá situácia. Pochváľte sa!

Ozval sa nám sám autor seriálu Albert Espinosa, španielsky spisovateľ a scenárista. Našiel si nás šiestich na Instagrame a napísal nám správu. Videl trailer, veľmi sa teší na slovenskú verziu. Celý ten príbeh je jeho vlastným osobným príbehom. On je vlastne skutočný Leo.

Ste na začiatku kariéry a je veľmi pravdepodobné, že o pár týždňov sa budete tešiť veľkej mediálnej pozornosti. Ste pripravený na slávu? Zostanete nohami na zemi?

Myslíte? Mám pocit, že pre dnešný svet, hlavne Slovensko, sú asi najzaujímavejší youtuberi a politici.

Neviem či som prototyp pre mediálnu pozornosť. Ak teda nastane situácia, že ma niekto spozná a usmeje sa, to by bolo milé. No ak nastane opačná situácia, to už také milé nebude.

Aké sú vaše herecké sny?

No veľké… veľmi rád snívam! Ale prosím nepredstavujte si sny o bombastickej kariére, skôr o bombastickosti projektov. Pardon, nemôžem o tom veľmi rozprávať… to potom nevyjde.

Ste fanúšikom seriálov?

Nie som. Po tretej časti ma väčšina prestane baviť… na rozdiel od filmu, je v nich všetko zbytočne rozťahané. Navyše mám malý notebook, takže radšej idem do kina. Ale sú seriály, ktoré som pozeral aj po tretej časti a sú podľa mňa geniálne… The Young Pope, Fargo alebo Dix pour cent.

Jakub Švec

Dvadsaťdvaročný začínajúci herec pochádzajúci z Banskej Bystrice. Aktuálne sa objavuje ako jedna z hlavných postáv v seriáli Červené pásky na Markíze. Stvárňuje v ňom postavu Lea, ktorý je dlhodobo onkologickým pacientom a jeho vyhliadky na uzdravenie nie sú dobré. Nedávno sa objavil aj v markizáckych Oteckov v malej úlohe. Má za sebou aj zahraničnú úlohu v pripravovanej minisérii z produkcie BBC.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #televízia Markíza #seriál Červené pásky #oseriáloch #Jakub Švec