Foto: TV Markíza
Rok 2020 bol pre všetkých mimoriadne zvláštny a ťažký. Ako by ste ho charakterizovali vy?
Pre mňa bol oslobodením z pracovného stereotypu, z ktorého som nevedela vykĺznuť. Ponúkol mi oddych, priestor utriediť si myšlienky a pocity. Dal mi čas na veci, ktoré som odkladala. Na koníčky, ktoré som zanedbávala, prípadne úplne nanovo objavila. Strávila som príjemné chvíle s priateľom a rodinou. Mala som možnosť bilancovať svoj život, premýšľať o tom, čo je a čo nie je dôležité, čo chcem a čo nechcem ďalej robiť.
A z pracovnej stránky to bol aký rok?
Pre mňa úspešný. V prvom rade by som spomenula to, z čoho mám najväčšiu radosť, a to je vydanie vlastného CD s Andreou Bučkovou. Je to splnený sen a úžasný pocit deliť sa s ľuďmi o vlastné myšlienky, spájať sa s nimi touto formou. Som veľmi vďačná za divácke ocenenie, ktoré som získala. Zvlášť si vážim, že som bola nominovaná s naozaj kvalitnými herečkami.
Postavu Sisy som vytvárala postupne, kým som našla jej charakter a všetko fungovalo tak, ako má. Pri jej tvorbe som sa inšpirovala niekoľkými ženami, ktoré vnímam vo svojom okolí. Mená prezradiť nemôžem, lebo niektoré sú verejne známe. Čerpala som však aj zo seba a z vlastného temperamentu a humoru. Je vtipné, že napriek jej nezdravému sebavedomiu, sebeckosti, „papuľnatosti“ a neuváženosti sa stala sympatickou postavou a ja sa z toho veľmi teším.
Víťazstvo v ankete OTO, úspešné divadelné predstavenie Morena, vlastné rovnomenné CD, účinkovanie v Oteckoch. Postíhali ste toho naozaj veľa!
Áno, postíhala som toho veľa a samu ma to prekvapuje, avšak napríklad projekt Morena by som nikdy takto nezvládla bez Aďky Bučkovej. Toto spojenie pokladám za veľmi výnimočné. Spája nás priateľstvo až sesterská láska, k tomu si pracovne veľmi rozumieme a dopĺňame sa. Kým ja píšem texty, Aďka robí hudbu. Sama má už niekoľko vydaných albumov.
Sú tam piesne, ktoré sama písala a komponovala. Nerozumiem, že doteraz nie je známa pri jej nesmiernom talente, ktorý je svetového formátu. Predstavenie Morena v Modrom salóne SND vzniklo spontánne, z chuti urobiť hru o vzťahoch, ktorá ale nebude prvoplánová. Táto téma sa totiž donekonečna omieľa všade možne. Stretávali sme sa a hľadali spôsob a formu, ako na to, aby to fungovalo, keď obe budeme aj herečky, aj speváčky.
Foto: TV Markíza
Ako ste na to šli?
Písali sme text, vymýšľali scény, veľkú časť roboty urobil šikovný Matúš Kvietik, ktorý tam s nami účinkuje, napísal pre seba perfektné monológy. A hra bola za mesiac na svete a teší sa dodnes veľkému úspechu. Keďže piesne, ktoré vznikli do predstavenia, boli naozaj krásne, povedali sme si, že nahráme album a začali sme na tom makať. Korona nám poskytla toľko času, že som napísala ďalších päť piesní, takže aj v tom sa mi toto voľno hodilo.
Kultúra sa dostala do slepej uličky. Pandémia odstavila okrem televíznej výroby všetko. Ako hodnotíte pomoc, ktorá má zachrániť kultúru na Slovensku?
Nikto nemôže za to, čo sa vo svete deje. Nikto to nečakal a je ťažké hovoriť, čo je správne a čo nie. Nevyznám sa v toľkých veciach, takže si to netrúfam hodnotiť. Robí to každý tretí doma z kuchyne, a pritom nevieme absolútne nič. Sama sa bojím o seba a svojich blízkych. Zároveň mi je smutno, ako sa na kultúru kašle, nielen počas pandémie. V našom štáte je to veľký problém odjakživa. Pritom je taká dôležitá. Zaujímavé, že v každom štáte to ľudia vedia a cenia si ju. A tu?
Neprišli vám počas pandémie na um myšlienky typu: „nemala som byť herečka“? V iných zamestnaniach je väčšia istota príjmu.
Nebudem premýšľať nad tým, čím som mala byť alebo nemala. Toto bola moja cesta, moja voľba, sem ma hnalo srdce a je to osud, že som tam, kde som. Umelec nemá na výber. V jeho duši je niečo, čo potrebuje ísť skrz tvorbu von. Pri inom povolaní by bol nenaplnený. Každý sme dobrý v niečom inom, a je krásne, že je to takto na svete vymyslené, že sme každý šikovný iným spôsobom a môžeme sa obdivovať, vzhliadať k sebe a učiť sa od seba.
Čím ste chceli byť ako dieťa? Kedy prišlo rozhodnutie vyskúšať hereckú dráhu?
Chcela som byť speváčkou. Neskôr som objavila hudobno-dramatický odbor a začalo ma to neskutočne baviť. Išla som na prijímačky na konzervatóriu a odvtedy „herečkujem“. (smiech) A k tomu spevu mám aj veľa „srandy“…aj to sa splnilo.
Čo si želáte v začínajúcom sa roku?
Prajem si, aby koronavírus aj všetky iné vírusy zmizli a neohrozovali ľudí ani ekonomiku. Prajem si, aby ľudia prestali medzi sebou bojovať. Aby boli duchovnejší, vnímavejší, láskavejší, empatickejší, chápavejší a aby siahli po kvalitnej literatúre.
Aby čítali, vzdelávali sa a neverili konšpiračným teóriám a nevzdelaným ľuďom. Prajem si, aby sa znova mohlo hrať divadlo, ako kedysi. Aby vznikali prekrásne predstavenia, aby svet viac dbal o ekológiu. Aby som ja a moji blízki boli zdraví, aby bolo vo svete viac slnka ako tmy.
Ste jednou z hlavných postáv v novom seriálovom projekte – Najhorší týždeň môjho života. O čom bude?
Bude o dvoch zamilovaných ľuďoch, ktorým však isté podmienky bránia v úplnom šťastí. Áno, znie to ako tragédia Rómeo a Júlia, ale nie je to v žiadnom prípade také. Je to veľmi vtipný, poučný, príjemný seriál plný prekvapení, trapasov, humoru a romantiky.
Foto: TV Markíza
Akú postavu v Najhoršom týždni môjho života hráte? Čo vás lákalo kývnuť na túto seriálovú ponuku?
Hrám tam veľmi sympatickú, optimistickú, priateľskú a urehotanú macochu hlavného hrdinu, ktorá je zhodou okolností striptérka. Prijala som to, pretože sa mi páčil scenár a tento charakter ma veľmi bavil už po prvom prečítaní. Mám rada energické postavy, ktoré prekypujú životom.
Skúste navnadiť čitateľov na sledovanie Najhoršieho týždňa môjho života. Prečo by ho mali pozerať? Na čo všetko sa môžu tešiť?
Diváci tohto seriálu sa môžu tešiť najmä na skvelé herecké obsadenie. S mnohými hercami som hrala po prvýkrát, takže som si to veľmi užila. Kolektív bol skvelý, od hlavných protagonistov Romana Poláčika a Kristíny Svarinskej, ktorých milujem, až po celý štáb. Myslím, že tento projekt bol pre každého srdcovka a každému bolo ľúto, keď sa natáčanie skončilo.
Aké typy postáv vás baví hrať?
Vtipné postavy. Kedysi som rada hrala tragické, dramatické postavy a teraz to mám úplne naopak. Baví ma, keď sa bavím aj ja. Keď som slobodná v tvorbe a režisér mi dôveruje. Baví ma improvizovať a milujem zabávať kolektív.
Aké sú vaše herecké sny?
Chcela by som pracovať na vlastnom seriáli a projekte, ktorý napíšem.
Práve Najhorší týždeň môjho života a Oteckovia sú projekty, v ktorých sa objavíte v prvých mesiacoch 2021, kým sa stanete maminou. Znamená to, že zmiznete z obrazoviek na dlhší čas alebo plánujete skorý návrat?
Neplánujem nič. Pretože neviem, čo ma čaká. Všetko ukáže čas, čo a ako bude. Rada sa dám prekvapiť.
V Oteckoch ste vytvorili prejavom neopakovateľnú postavu. Sisa je neriadená strela a diváci ju milujú. Nemusia sa obávať, že o ňu prídu natrvalo? Akým spôsobom a kedy sa vytratí z deja?
Ťažko sa mi hovorí o budúcnosti, keď vidíme všetci, že ju nikto z nás nedokáže ovplyvniť. Verím, že všetko bude v poriadku a postupne sa vrátim na obrazovky, ale netrúfam si povedať kedy. Mám teraz úplne iné priority, čo je samozrejmé, a diváci sa báť určite nemusia. Skôr či neskôr sa vrátim, buď ako Sisa, alebo úplne nová postava, a znova to roztočím. (smiech)
Oteckovia sú seriálový fenomén, avšak ako denný seriál má špecifický systém výroby. Dlhodobé nakrúcanie má za následok, že obľúbené postavy časom odchádzajú, pretože herci sa chcú venovať aj iným projektom a nechcú byť zaškatuľkovaní v jednom charaktere. Ako je to s vami?
Mne záleží skôr na tom, ako sa mi pracuje. Ako ma to baví, či ma to posúva vpred, či ma to živí. Veľmi mi záleží na tom, s kým pracujem. Od tohto sa odvíjajú moje rozhodnutia.
Ako si spomínate na svoje seriálové herecké začiatky? Do povedomia divákov ste sa najprv vkrádali postupne s menšími rolami, kým prišiel zlom.
Prvýkrát som točila seriál Ako som prežil a Odsúdené. Postupne sa to rozbehlo a chvalabohu nezastavilo. Mohla som na sebe pracovať, zdokonaľovať sa a profesijne rásť pred kamerou. Som veľmi vďačná za tú možnosť pravidelne nakrúcať a stále sa zlepšovať.
Potom prišli seriály Dr. Ludsky a Panelák, keď vás začali viac vnímať diváci a objavili sa prvé náznaky slávy.
Popravde si veľmi nespomínam na toto obdobie. Príde mi to ako minulý život, tak veľa sa toho zmenilo. Bola som študentka, ktorá bola vďačná, že sa nejako vyspala na točenie so štupľami v ušiach, keďže som bývala na „intráku“, kde boli nonstop izbové žúrky. Cestovala som autobusom plná nervozity z toho, či budem dobrá, či budem dostatočná.
Človek si v začiatkoch vôbec neverí, nechce urobiť žiadnu chybu. Bolo to ťažké, ale to je dôležité, aby človek ostal vďačný a pokorný. Postupne mi dávali výraznejšie postavy a bola som vďačná a hrdá na seba, že to zvládam. Slávu som si neuvedomovala, ani si ju doteraz neuvedomujem. Snažím sa len robiť svoju prácu s chuťou a najlepšie, ako viem.
Foto: Peter Zakovic
Potom prišiel zlom a markizácky seriál Chlapi neplačú, ktorý vás vystrelil medzi najväčšie hviezdy.
Mám pocit, že teraz opakujú tento seriál a vždy, keď ho náhodou zazriem, mám pocit, že sa pozerám na niekoho cudzieho. Zábavné je, že nevnímam ani to, čo som hrala, ale viac to, čo som si žila v súkromnom živote v tom čase. Je krásne, ako sa život mení, fascinuje ma to. Tieto seriály mi skôr paradoxne pripomínajú časy mimo kamery ako za ňou. Chlapi neplačú bol seriál, v ktorom som prvýkrát dostala hlavnú úlohu a točila som veľmi veľa. Aj vďaka nemu som sa naučila veľa o práci pred kamerou.
Do Oteckov ste nastúpili, keď to už bol rozbehnutý vlak. Čo vás lákalo prijať rolu Sisy? Tušili, že sa z tejto postavy stane taká ikona, ktorú milujú malí aj veľkí diváci?
Nie, netušila. Myslela som, že to bude len taká epizódka a prídem si sem-tam niečo natočiť. Realita však bola úplne iná. Rozbehlo sa to, postava sa postupne vyvíjala a ľudia si ju zamilovali.
V čom sa podľa vás skrýva veľký úspech Oteckov, ale aj postáv, ktoré v nich účinkujú?
V tom, že je to ľahké, sympatické, farebné a plné lásky.
Dnes seriály vládnu svetu. Ste fanúšičkou seriálov?
Som a veľkou. Sledujem veľmi veľa seriálov. Fascinuje ma, ako dokáže niekto písať scenár, ako pracuje režijne a s kamerou, ako nádherne hrajú herci, skrátka všetko. Vnímam to, nasávam a inšpirujem sa.
Ako trávite voľný čas, keď už nejaký máte? Viete reálne nič nerobiť?
Mala som s tým problém, ale už to viem. Prechádzam sa, cvičím, veľa čítam, pozerám seriály, píšem a tak rôzne. Čas pre seba je ten najdôležitejší.
Dominika Kavaschová
Narodila sa 19. mája 1989 v Košiciach. V roku 2013 získala ocenenie Dosky ako objav roku. Je členkou Slovenského národného divadla. Prvýkrát sa objavila v seriáloch Odsúdené alebo Ako som prežil. Následne prišli úlohy v Paneláku na Jojke. Prelomová úloha bola v markizáckom seriáli Chlapi neplačú. V súčasnosti účinkuje v úspešných Oteckoch, nedávno vydala CD Morena, ktoré vychádza z jej rovnomennej autorskej divadelnej hry v SND. V januári sa objaví v televíznej novinke Najhorší týždeň môjho života, v roku 2021 sa stane prvýkrát mamou.
