Foto: TV JOJ
Ste nová tvár na televíznej obrazovke. Povedzte niečo o sebe…
Mám 18 rokov, všetci ma volajú Bara. Študujem v Bratislave na konzervatóriu vo štvrtom ročníku, čaká ma maturita. Narodila som sa v Bánovciach nad Bebravou, ale odmalička žijem v Bratislave.
Kedy ste začali uvažovať o umeleckej dráhe?
Ako dieťa som chcela byť paleontologička. Mame sa nápad nepozdával, keďže učenie nebolo mojou najobľúbenejšou činnosťou, a moje vysnené povolanie je založené na obrovských znalostiach. Zapísala ma teda na literárno-dramatický krúžok, čomu som sa zubami-nechtami bránila. Mala som úžasnú pedagogičku, ktorej som dodnes veľmi vďačná. Dala som si teda prihlášku na konzervatórium. Našťastie som zvládla prijímačky, čo považujem za malý zázrak.
Prečítajte si našu recenziu Jenny: Jojka zahnaná do kúta! Poradí si Jenny s markizáckou konkurenciou?
Skúste mladším čitateľom, ktorí uvažujú o hereckej dráhe, priblížiť, ako vyzerá prijímací proces na konzervatórium.
Študujem hudobno-dramatický odbor. Musíme vedieť tancovať, spievať, hrať na hudobný nástroj, prednášať a najmä hrať. Absolvovala som niekoľko kôl. Začína sa predvedením ľudového a moderného tanca, spevu. Dostali sme texty, prózu a poéziu, tie sme museli predniesť. V ďalšom kole k tomu pribudla herecká zložka, museli sme predviesť dialógy a hrať na hudobnom nástroji. Dokonca nás skúšali rytmus, či máme sluch.
Ako vyzerá samotné štúdium?
Pre mňa sú najstresujúcejšie interné koncerty. Keď vystupujem v rámci predstavenia, pred laickým publikom, je to fajn. Ale pri interných koncertoch sa zíde celá škola, všetky ročníky a pedagógovia. Sú to odborníci z fachu, vedia zodpovedne posúdiť výkon a prichádza oprávnená kritika. Samotné štúdium si užívam.
Ako vidíte svoju budúcnosť? Bude nasledovať VŠMU alebo pôjdete cestou štúdia jazykov, ktoré vás veľmi bavia?
Chcela by som sa ďalej venovať herectvu. Ale nesmierne ma baví japončina a kórejčina. Štúdium jazykov sú zadné dvierka, keby mi náhodou herectvo nevyšlo. Herecké povolanie je veľmi neisté. Alternatíva je robiť prekladateľku, tlmočníčku, prípadne vycestovať alebo robiť v Japonsku dabing. Som nastavená tak, že vyštudujem jazyky a idem si po diplom!
Neobávate sa toho, že keď nebudete mať vyštudované VŠMU bude to významná prekážka vo vašej začínajúcej hereckej kariére?
To si nemyslím. Ide hlavne o talent. Ak ho niekto nemá, má kopec alternatív, môže vyštudovať, čo chce. Robiť, čo chce. Môže dokonca aj vyštudovať VŠMU a nenájde si uplatnenie. Myslím si, že nejde o to, akú školu vyštudujem, ale o nadanie. Zaváži aj to, či je človek v správnom čase, na správnom mieste.
Práve seriál Jenny ma naučil jednu vec – mať možnosť. Niečo si vybrať a ísť si za tým. Mám neopakovateľnú možnosť zrealizovať si svoj sen, vycibriť sa v jazykoch, vidieť Japonsko, Kóreu a zároveň pracovať na druhom sne – byť herečkou. Objavili sa mi možnosti, ktoré predtým neboli.
Foto: TV JOJ
Ako ste sa dostali k seriálu Jenny?
V prvom rade to bolo obrovské šťastie. Nemám rada kastingy a som na ne asi lenivá. Jenny si ma našla sama, keď režisér prišiel hľadať herečky k nám do školy. Bolo dobré, že som sa na skúšku dlhodobo nepripravovala. Jednoducho som prišla na kasting, nemala som žiadny stres. Vyšlo to!
Aké boli vaše prvé reakcie, keď sa Jojka ozvala, že budete Jenny?
Zmätočné. Zrazu mi zvoní telefón a na druhej strane linky mi začali hovoriť o nakrúcaní. Napokon som sa stretla s režisérom, ktorý mi všetko vysvetlil a začala som sa na projekt tešiť. Jenny je moja prvá veľká herecká príležitosť, som vďačná za dôveru, ktorú do mňa televízia a tvorcovia vložili.
Navyše, tento seriál je iný. Ukazuje ľuďom svet onkologických pacientov, rozširuje im obzory. Veľa ľudí si myslí, že o tejto problematike má dosť informácií. Tiež som patrila do tejto skupiny. Veľmi rýchlo som zistila, že to tak nie je. Prirodzene ma táto úloha prinútila pátrať po relevantných informáciách.
Ruka v ruke s úlohou Jenny ide aj zmena imidžu. Ostrihali vám vlasy. Ako ste to prijali?
Tvorcovia čosi spomenuli už na kastingu. Veľmi rada experimentujem s vlasmi. Na hlave som mala už snáď všetky farby, skoro všetky strihy. Až na jeden, ktorý mám aktuálne, teda veľmi krátky.
Keď som úlohu Jenny dostala, ďalej sme o tom nehovorili. Myslela som si, že maskéri niečo vymyslia. Až do osudného dňa, keď dali Simonovi Štubniakovi (Oliver) do ruky strojček, posadili ma do kresla a išlo sa nakrúcať. Keď mi začali padať prvé vlasy, rozplakala som sa. Slzy v seriáli sú reálne. Teraz už si zvykám a s prichádzajúcim teplejším počasím určite objavím ďalšie pozitíva krátkych vlasov.
Hráme deti, ktoré chcú žiť, zabávať sa, vymýšľať, riešiť veci, ktoré k ich veku patria. To isté prežívajú aj reálni detskí pacienti. Sú tam smutné chvíle, ale nie vždy depresívne.
Ako rodina a blízki prijali správu, že budete hviezdou nového seriálu?
Všetci sa veľmi tešili a starostlivo zbierajú všetky články, ktoré vyšli. Momentálne toho vedia viac ako ja. Mama mi vždy natešene hovorí, kde ma videla, posiela mi články. Moja sestra mi na rovinu povedala, že ak mi stúpne sláva do hlavy, rozbije mi nos. Za tieto slová som jej veľmi vďačná. Nemám rada ľudí, ktorí nadobudnú presvedčenie, že sú niečo viac. Život ide ďalej a snažím ho žiť úplne štandardne, tak ako aj pred Jenny.
Foto: TV JOJ
Aké boli vaše reakcie, keď ste sa dozvedeli, že vaším otcom bude Ján Koleník, Zuzana Kronerová babka, Táňa Pauhofová zdravotná sestra…
Bol tam aj strach, ale najmä rešpekt. Janko je úžasný. S Táničkou sme sa prvýkrát videli až na pľaci. Zoznámili sme sa a hneď sme nakrúcali prvé scény. Úplne iné obavy boli pri stretnutí so Simonom Štubniakom (Oliver). Stretnutia s hercami boli neopakovateľné zážitky. Zrazu predo mnou stáli veľké osobnosti, s obrovskou charizmou aj ľudskosťou. Som im vďačná za ich prístup, hltala som všetky ich pripomienky, rady.
Priblížme si samotné nakrúcanie. Jojka stavila na autenticitu, robili sa zábery na Kramároch, v reálnych priestoroch, kde sa bojuje o život…
Pamätám si veľmi dobre môj prvý deň na nakrúcaní. Bolo to ešte mimo nemocnice. Robili sme scénu, ako Jenny číta v škole svoje „jenninfošky“. Kameru som mala tesne pri hlave a mala som hovoriť svoj monológ. Vypadol mi text, začala som sa triasť. Bol to veľmi zlý začiatok.
Do nemocnice sme prišli až na ďalší deň. Reálne som sa bála nastúpiť do auta. Mala som obavy z celej atmosféry na oddelení. V sekunde, ako sme prišli na onkológiu, obavy zmizli. Personál vybudoval priestor, ktorý je krásny, hoci sa tam liečia ťažké diagnózy.
Vytvorili sme aj s personálom úžasnú partiu ľudí a veľmi mi chýbajú. Je to síce nemocnica, ale realita bola úplne iná, cítila som sa tam dobre. Je to dôležité aj pre detských pacientov, ktorí sa tam môžu cítiť bezpečne, uvoľnene, dobre, a to je základ pre úspešnú liečbu.
Úloha Jenny je ťažká, je to navyše vaša prvá veľká úloha. V čom alebo v kom ste hľadali inšpiráciu a vnútornú silu na stvárnenie takého ťažkého údelu?
Mám kamarátku, ktorá si prešla onkologickým ochorením. Keď si spomeniem na časy, keď bola chorá a čo mala v očiach, to isté mali deti na oddelení. Bola to iskra. Elán a presvedčenie, že všetko zvládnu a budú žiť ďalej. Snažila som sa všetky emócie dávať do očí. Situácie, pri ktorých sa len mlčalo, som reprodukovala očami, a tie povedali všetko.
Scenáre som si čítala veľakrát a snažila som sa ich pochopiť z Jennyinej stránky a mojou úlohou bolo tento príbeh pomaličky žiť.
Príbeh je veľmi silný. Aj ste si poplakali, aby pri nakrúcaní všetko prebehlo podľa plánu?
Preplakala som veľa. Scenár je geniálne napísaný a plnohodnotne ma vtiahol do tohto charakteru. Robili sa minimálne zmeny a to len v prípade slangových slov, aby to bolo viac uveriteľnejšie pre 15-ročné dievča. Humor je životne dôležitý. Pozorujem to aj na svojej kamarátke, ktorá si rakovinou prešla. Aj v tých najťažších situáciách sa treba smiať, respektíve nájsť silu a dôvod na úsmev.
Samu ma prekvapilo, že do finálneho strihu sa dostali scény, ktoré tam pôvodne nemali byť. Ide najmä o tie humornejšie scény a tvorcovia sa rozhodli ponechať tam naše autentické reakcie a prirodzené salvy smiechu. Opäť to podčiarkuje uveriteľnosť jednotlivých epizód.
Hráme deti, ktoré chcú žiť, zabávať sa, vymýšľať, riešiť veci, ktoré k ich veku patria. To isté prežívajú aj reálni detskí pacienti. Sú tam smutné chvíle, ale nie vždy depresívne. Aj tam je život, vznikajú priateľstvá a dokonca aj láska. Aj Jenny si ju tam nájde.
Seriál je plný aj ťažkých scén. Ako ste zvládali tento typ nakrúcania?
Bude to znieť možno zvláštne, ale nakrúcanie týchto scén patrilo k tým ľahším. Omnoho ťažšie a smutnejšie boli scény plné dialógov, ktoré boli nositeľmi určitého posolstva. Tam, kde je na tom Jenny veľmi zle, bolo pozitívne, že mala pri sebe celú svoju seriálovú rodinu, priateľov, a to jej dodávalo silu bojovať.
Na pleciach máte dôležitú úlohu. Ste symbolom osvety, ktorú má seriál šíriť. Ako na vás reagujú ľudia na ulici?
Musím povedať, že ľudia na ulici ma nespoznávajú. (smiech) Veľmi im ani nedávam šancu. Nasadím si slnečné okuliare, dám si kapucňu na hlavu. Párkrát sa mi však už stalo, že ma spoznali. Reakcie boli na 100% pozitívne.
Je cítiť, že ľudia seriál sledujú, vnímajú ho. Páči sa im môj výkon. To vždy pozitívne naladí. Na druhú stranu sú to zvláštne situácie. Nevnímam seba ako Jenny. Ja som „len“ herečka, ktorá reprodukuje jej myšlienky, jej postoj k životu. Avšak vďaka tejto postave som sa toho veľa naučila. To, že ona má moju tvár a ja jej, to je čaro televízie.
Foto: TV JOJ
Máte niečo spoločné s Jenny?
Sme úplne rozdielne! (smiech) Stačí, keď si spomeniem na oblečenie. Ona je typické dievča, ktoré sa rada vyoblieka, namaľuje. Ja taká nie som. Obliekam sa podľa nálady. Niekedy aj ja mám tendenciu sa vyparádiť, potom však príde deň a hodím na seba všetko čierne. Som typ človeka, ktorý má svoj okruh priateľov a svoje vnímanie okolia.
Ak ma budú hromadne ľudia spoznávať na ulici, určite sa s nimi rada porozprávam, odfotím. Na Instagrame mi píše veľa ľudí a snažím sa aj odpisovať. Touto cestou sa ospravedlňujem tým, ktorým som nestihla odpovedať, ale je to naozaj veľa a mám aj svoje povinnosti. Za každú reakciu som vďačná. Je fascinujúce sledovať reakcie divákov. Častokrát si myslia, že som Jenny a som reálne chorá.
Prejdime k vašej hereckej budúcnosti. Akým smerom by ste sa chceli uberať?
Celkom si neviem predstaviť, že by som bola princezná. (smiech) Milujem horory! Zaujímavé by bolo, keby som si zahrala v poriadnom horore, aj nejakú príšeru. Sú to hlavné postavy s minimom textu, hoci sa scenáre učím veľmi ľahko.
Mám rada aj romantické filmy, ale ak by som v niečom takom mala hrať, to by bol asi problém. Už pri Jenny, keď som musela s Oliverom (Simon Štubniak) zahrať lásku, som trpela. (smiech)
Mala som pocit, že mi to vôbec nešlo. Pritom viacerí hovoria, že sme super pár. Najťažšie pri nakrúcaní Jenny bolo stvárniť lásku, ako osobu, ktorá bojuje o život. (smiech)
Máte zaujímavú záľubu. Ste veľkou fanúšičkou anime (japonské kreslené filmy, seriály).
So mnou sa anime spája od škôlky, kde sme si vymieňali kartičky s pokémonmi. Pamätám si na vtipné zážitky, keď som oklamala kamarátov a vymenila som slabých za silných. Na základnej škole som už pozerala seriály a prosila som mamu, aby som mohla byť dlhšie hore a pozerať televízor.
K tomu sa pridali programy pre starších, poriadne krváky. Bola som šťastná, že to môžem pozerať. Všetko, čo sa spájalo s Japonskom, to som musela vidieť! Začala som kresliť anime, spievať japonské karaoke, počúvať kórejskú hudbu, šiť si kostýmy. Milujem chodiť na stretnutia fanúšikov. Nemám čas na normálne seriály!
Ako trávite voľný čas, keď naozaj nič nerobíte?
Musím vždy niečo robiť! Neobsedím na jednom mieste. Trávim veľa času s priateľmi, veľa sa rozprávame a prežívame naše malé drámy. S najlepšou kamarátkou máme heslo – vždy je lepšie nudiť sa spolu, ako každá osobitne.
Najnovšiu časť seriálu Jenny uvidíte vo štvrtok o 21:00 na Jojke.