Hľadať
Notifikácie 📣

Chceš dostávať čerstvé novinky?

Sledujte nás
Nastavenia súkromia

Takto chránime tvoje údaje - GDPR

domov O seriáloch Televízia

Adriana Totiková: Prihlášku na VŠMU podala z trucu, teraz režíruje Oteckov

Adriana Totiková nie je len režisérka megaúspešných Oteckov. Má za sebou mnohé úspechy, ktoré sa bežnému Slovákovi len tak nepodaria. Príležitostne hrá, stojí za úspešnými divadelnými predstaveniami, ale aj seriálmi a venuje sa unikátnej činnosti, ktorá je na Slovensku v plienkach - hereckému koučingu.

15.04.2018 07:00
Adriana Totiková Foto:
Adriana Totiková.
debata (2)

Vaša cesta k súčasnému povolaniu bola trošku kľukatá. Najprv ste študovali na Filozofickej fakulte UK a až neskôr na VŠMU. Neťahalo Vás to spočiatku k režírovaniu?

Vyrástla som v Humennom, kde nie je profesionálne divadlo, ale vznikla tam regionálna televízia a bola som veľmi hyperaktívne a premotivované dieťa, takže som sa v nej aktivizovala. Ako gymnazistka som ešte nevedela presne povedať, čo chcem robiť. Bavilo ma herectvo, moderovanie a najmä organizovanie ľudí. Vtedy som ešte nevedela tak pomenovať, že raz budem režisérkou.

Keď prišiel čas podať si prihlášku na vysokú školu, tak som si na VŠMU netrúfala a na réžiu už vôbec nie. A nejakým spôsobom som si zosumarizovala, čo ma na strednej bavilo najviac a išla som na Filozofickú fakultu. Ono sa to paradoxne zomlelo pre mňa tým najlepším spôsobom. Keď som po pár rokoch išla na VŠMU, tak už som mala kvalitné humanitné vzdelanie a mohla som trénovať ten kumšt a remeslo. Všetko prirodzene plynulo a zapadlo do seba.

Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru o Oteckoch: Oteckovia zaujali svojou obyčajnosťou, hovorí ich režisérka Totiková

Máte za sebou aj herecké skúsenosti? Nechcete si vymeniť profesie a naplno sa venovať herectvu?

(smiech) Zhodou okolností sa nedávno stalo pri nakrúcaní Rodinných prípadoch, že vypadla herečka. Skúšali sme viacero kolegýň a nikto nebol k dispozícií. Potom na mňa len pozrel produkčný a mne bolo jasné, že ju budem musieť zastúpiť. Bol to celkom stres, lebo som musela viesť hercov, popritom sa narýchlo učiť texty, sledovať prípravu ostatných členov na dané obrazy a ešte sa stihnúť aj nalíčiť a nakostýmovať.

Nemyslím si, že by zmenila povolanie, ale je pravda, že v poslednom období ma začalo herectvo veľmi baviť. Som veľmi temperamentná a tu sa mi otvára priestor, kde sa môžem realizovať. A nemusím sa zaoberať tým najťažším, čo na réžii je – zodpovednosť. Som iba interpretačný umelec a pri réžii pociťujem obrovskú ťarchu, ale je to taká závislosť. Bez réžie neviem žiť. V budúcnosti to plánujem kombinovať, trošku herectva a k tomu réžia.

Minulý rok som začala robiť vlog, kde ironizujem život tridsiatnikov. Aj si to moderujem, píšem, aj tam hrám s kolegami profi hercami.

Mali ste vždy ambíciu preraziť za veľkou mlákou?

Amerika je láska od detstva. (smiech) Nejakým spôsobom som vždy cítila, že tá krajina je mi veľmi blízka. Aj energiou, aj ľuďmi. Veľa ľudí o mne môže povedať, že som príliš extravagantná, príliš energická a tam to nikomu nevadí a nikto nikoho nerieši. Fascinovala ma stará známa veta, že sa v Amerike sa dajú plniť sny. Ten posledný pobyt mi to potvrdil, že je to možné. Stretla som tam veľa úspešných Slovákov, ktorí sa tam usadili. Milujem aj Európu, ktorú mám tiež obehnutú.

Niektorí ma prezývajú Američanka, je mi blízke ich správanie, zmýšľanie, životný štýl. Očaruje ma ich kinematografia a v niečom aj ich divadlo.

Myslíte si, že jedného dňa tam zostanete natrvalo?

To neviem. Splnila som si sen, že som tam bola a niečo som tam vytvorila. Žiť natrvalo asi nie, skôr by som si vedela predstaviť svojho agenta a čas od času tam ísť a mať tam nejakú pracovnú výzvu, ktorá by ma posunula.

Adriana sa išla do USA učiť, nakoniec bola tá,... Foto: Archív Adriany Totikovej
Adriana Totiková Adriana sa išla do USA učiť, nakoniec bola tá, ktorá učila.

Máte za sebou obrovskú skúsenosť, ktorá sa mnohým Slovákov nepodarila. Aké to je prednášať na divadelných workshopoch v New Yorku?

Prvýkrát to bolo tak, že som stále niečo robila. Keď Američania vycítia potenciál, tak vám dajú priestor a to treba využiť. A veľmi si cenia. Jednoducho som chcela využiť každú príležitosť, ktorá sa tam naskytla. Najprv som absolvovala študijný pobyt a dopadlo to veľmi dobre. Súčasťou môjho programu bolo spraviť jednu prednášku. Malo to veľký ohlas, keďže som to poňala viac interaktívne. Na druhý deň ma oslovilo vedenie, aby som vytvorila sériu workshopov a učila herectvo.

Nedávno som pracovala so študentami vysokej školy v Clevelande a profesionálmi hercami z Ohia. Opäť to zožalo veľký úspech, lebo poznám metodiku ruskej hereckej školy, čo bolo pre nich nesmierne atraktívne. Boli tam herci od 19 – 85 rokov. Odmenou mi je energia, ktorú mi ľudia vracajú späť pri našej práci.

V Amerike sa hovorí, že je ťažké sa stať hercom. Môj osobný názor je iný. Stretla som s rôznymi hercami. Pozorovala som ako pracujú. Ak niekto na sebe kontinuálne a tvrdo pracuje, tak to vyjde. Problémom je, že veľmi veľa ľudí to chce robiť a pritom nemajú potenciál ani talent.

Aké hviezdy ste stretli?

„Harryho Pottera“ – Daniela Radcliffa, Evana McGregora, ten bol úžasný. Bola som sa pozrieť na novú hru, kde účinkuje Uma Thurman. Videla som hrať Cliva Owena, Cyntiu Nixon, Maggie Gyllenhaal a „dotkla som sa“ Sarah Jessicy Parker. Tú som paradoxne stretla tak, že som si ju vymodlila. Vedela som, že ona chodí na St. Patrick's Day a keď som sa znudená otočila na odchod, tak ona zrazu prichádzala! Sarah je chodiaca charizma. Nakoniec som bola z nej v takom šoku a očarení, že som sa s ňou ani neodfotila. Z poslednej cesty po Amerike ma však nadchli nezávislí tvorcovia a filmári.

Aké boli Vaše režisérske začiatky na Slovensku?

Keď som si podala prihlášku na VŠMU, tak mi milá pani na študijnom oddelení povedala, že som zlatá baba, ale načo si dávaš prihlášku na réžiu, aj tak ťa nezoberú. Preto som si povedala, že a „just“ si ju podám. Pani sa mýlila a vzali ma na réžiu na prvýkrát. Spolužiaci ma prezývali, že som riaditeľka domu kultúry, lebo ma réžia úplne pohltila. Nebavilo ma žúrovať, ale tvoriť. Nonstop som bojovala s tým, že nemám dosť podpory. Nikdy som netlačila svoje ego do tvorby, až po ôsmich rokoch som prestala riešiť predsudky, že som žena a režisérka.

Ako si vie režisérka vydobyť rešpekt hercov a štábu?

Paradoxne, som s týmto nemala problém. Väčšinou bol problém získať prácu. Akonáhle som ju získala, tak som sa svedomito pripravila, lebo som vedela, že som mladá a potrebujem skúsenosti. Nikdy som nepodcenila prípravu. Štáb a herci musia vidieť, že režisér je pripravený a má to v hlave vymyslené a nehrozí neistota a tápanie.

Vždy som sa snažila, aby štáb mal vo mne oporu a smerujeme všetko do nejakého bodu a som tam pre nich. Je jedno, koľko má človek rokov, keď vytvorí pocit istoty a bezpečia celému tímu, vtedy príde prirodzene rešpekt.

Pri Oteckoch mám rituál. Každý večer celému štábu spievam. Vymýšľam si rituály, aby všetci vedeli, že som to ja. Aj keď som možno bola prísnejšia počas dňa, ale večer odchádzame všetci s čistým štítom a na druhý deň sa začína znova. Fotíme sa, robíme videá, jašíme sa. Som absolútne nekonfliktný typ. Skôr taká všeobjímajúca mama, prísna ale láskavá.

Pravidelné kamarátske besiedky s hercami... Foto: Archív Adriany Totikovej
Adriana Totiková, Pravidelné kamarátske besiedky s hercami filmármi a divadelníkmi.

V tomto smere ste akoby priekopníčka, keď pojmete toto povolanie nie úplne tradičným spôsobom…

To je pravda. Mám svoj vlastný štýl práce, ktorý nemusí každému vyhovovať. Ja sa ho snažím udržať.

Ktorý divadelný/seriálový projekt je Vaša srdcovka?

Aktuálna moja divadelná láska je predstavenie Syna či dcéru v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ktoré je vypredané na dva mesiace dopredu. Je to retro komédia z 80-tych rokov a veľká sranda. Je to moja najdlhšia hra, má to viac ako tri hodiny a aj napriek tomu sa všetci nato tešia, lebo ide z toho neuveriteľná pozitívna energia. Idem skúšať štyri nové inscenácie. Zo starších seriálov mi utkveli Superhdinovia a aktuálne Oteckovia a herecká réžia animovaného seriálu Tresky plesky.

Venujete sa aj neobvyklej činnosti na slovenské pomery, hereckému koučingu. Povedzte niečo bližšie k tejto téme.

Mojou osobnou srdcovkou sú moje herecké deti zo všetkých projektov. Ja som s hereckým koučingom začala v roku 2011, lebo na Slovensku to nikto nerobil a v Amerike to bežne funguje. Je úplne prirodzené, keď sa herec pripravuje na veľkú rolu, má svojho kouča. V zmysle, že ho pripraví na špecifickú úlohu, napríklad psychopata. Herec sa musí fyzicky aj mentálne pripraviť na stvárnenie daného charakteru.

Prišla som s ideou, že to vyskúšam robiť aj u nás. Pri Superhrdinoch som si zobrala pod ochranné krídla celé detské obsadenie a stalo sa, že tie deti boli častokrát lepšie pripravené na nakrúcanie ako dospelí herci. Prešla som s nimi každú jednu scénu, každý dialóg. Detskí herci neboli žiadne „rekvizity a štatisti“, ale boli nosné elementy a odvtedy pokračujem s koučingom naďalej.

Ako to bolo s deťmi v Oteckoch?

Všetky deti do Oteckov prešli mojimi rukami, na castingoch aj počas prípravy pred začiatkom nakrúcania a záťažových testov, ktoré som im nachystala v spolupráci s našim castingovým oddelením. Ak niekto chváli tieto deti, tak je to moja najväčšia hrdosť a celý tento koncept vedenia detí by som chcela zachovať a pokračovať s ním aj ďalej.

Kvalita ich výkonov však jednoznačne súvisí aj s prácou Dady Duditšovej, ktorá je pri každom nakrúcaní, s deťmi prechádza všetky texty a spoluvysvetľuje, aj trénuje situácie. Bez nej by to tak hladko nešlo. Jej skvelý výkon šetrí na nakrúcaní čas, čo je pri dennom seriáli najdrahšia hodnota. A ešte je to aj skvelá baba.

Adriana Totiková (1983) je režisérka, autorka, dramaturgička, herecká trénerka a príležitostná herečka. Absolvovala štúdium slovakistiky a estetiky na Univerzite Komenského, kde získala aj doktorát a divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #TV Markíza #Adriana Totiková #oseriáloch #Oteckovia