Keď nevládzeš, tak pridaj. Notoricky známe heslo, ktoré je dedičstvom po bežeckej legende. Je také príznačné pre zátopkovskú húževnatosť! Mnohí bežci, ktorí behanie povýšili až na náboženstvo, si ho hovoria aj dnes, ale je univerzálne použiteľné pre kohokoľvek a v akejkoľvek náročnej situácii, keď treba vystúpiť z komfortnej zóny.
Bežecká legenda nadobudla reálne kontúry na filmových plátnach vďaka režisérovi Davidovi Ondříčkovi. Zátopkovi sa programovo venuje už 14 rokov a kým sa pustil do hraného filmu, nakrútil o štvornásobnom olympijskom víťazovi a jeho manželke, známej oštepárke a olympijskej víťazke Dane Zátopkovej, dokument.
Foto: JULIE VRÁBELOVÁ/Bontofilm
//Nasleduje dvojodstavcové zamyslenie, ktoré môžete preskočiť:// Dobová životopisná snímka môže byť stávkou na istotu – najmä ak ide o známu osobnosť, ktorá ľudí zaujíma. To je otázka, ktorú zodpovie až pohľad rebríček návštevnosti kín, prípadne televíznej sledovanosti (film bude vysielať aj RTVS, ktorá bola koproducentom).
Druhé riziko pri biografiách je, že dostatočne neobsiahnu materiál alebo bude podaný jednostranne, prípadne tendenčne. Alebo naopak – tvorcovia chcú predstaviť osobnosť natoľko komplexne a vyčerpávajúco, že sa vytratí príbeh, napätie a hĺbka. Z rozprávania sa stane chrlenie encyklopedických informácií, v ktorých sa divák stratí alebo ho už vôbec nezaujímajú.
Kde sa pohybuje Zátopek?
Režisérovi Davidovi Ondříčkovi sa podarilo zachovať príbeh, dopriať divákovi napätie, emócie a aj načrtnúť politické pozadie doby a usadiť v nej legendárneho športovca. Športovca, ktorý trénoval v lete aj zime, v daždi aj snehu, začal používať vlastné tréningové techniky, ako napríklad jelení skok či dnes obľúbený intervalový tréning.
Ondříček sa podieľal na scenári s Alice Nellis a Janom P. Muchowom a podarilo sa im namiešať výživný a hutný koktejl plný potrebných vitálnych látok obohatený ochucovadlami, ktoré prinášajú zmyslový pôžitok a dávku emócií.
Foto: Julie Vrabelova / BONTONFILM
Kto bol ten čudný, veselý chlapík?
Nevysoký chlapík, ktorý začínal v Baťovských závodoch v Zlíne, bol najmladším dieťaťom z početnej rodiny. Ako radový robotník pracoval vo fabrike na výrobu topánok. Boli 50. roky a nedobrovoľne musel ísť na bežecké preteky. Bez výbavy, bez kondičky, bez tréningu. Povedal si, že keď už beží, mal by vyhrať. Na počudovanie všetkých skončil druhý. Začal trénovať. Zväčša ako samouk, sám sa vypracoval na svetovú bežeckú jednotku. V olympiáde na Londýne síce vyhral “iba” striebro, čo ho veľmi netešilo, ale národ jasal. To už bola po jeho boku Dana, rodená Ingrová (výborne ju zahrala Martha Issová), talentovaná československá oštepárka, s ktorou to spolu ťahali do konca života, aj keď to nešlo vždy hladko.
Najväčší Zátopkov úspech prišiel s olympiádou v Helsinkách v roku 1952, kde získal tri zlaté medaily v troch rôznych bežeckých kategóriách, zdanlivo neskombinovateľných. V behu na 5-tisíc metrov, na 10-tisíc metrov a úplne prekvapivo v maratóne. Jeho unikátny bežecký štýl, ktorý by dnes každý bežecký tréner svojmu zverencovi zakázal, spoznal celý svet. Hádzal rukami, ramená mal zdvihnuté, hlavu zaklonenú. A k tomu pri podávaní najvyšších výkonov pribudla grimasa na tvári, ako keby bol v poslednom ťažení. Nič mu neprekážalo, dôležité bolo vyhrať.
Nielen grimasu vo filme nadštandardne stvárnil filmový predstaviteľ Zátopka, český herec Václav Neužil. Na túto úlohu sa pripravoval šesť rokov, schudol na Zátopkovu váhu 66 kilogramov a hoci predtým nebehal, vypracoval sa do Zátopkovej formy pod patronátom bežeckého trénera Jána Pernicu. Ten si vo filme sám zahral maratónca. Presvedčivé herectvo obohatil o Zátopkov nehynúci úsmev na tvári, ktorý pôsobil až detinsky a silný moravský akcent. Hlas navyše posadil do vyšších polôh a pri porovnaní s dobovými dokumentami pôsobí Neužilov Zátopek dostatočne verne.
Vyrovnávanie sa s minulosťou
Divák spolu so Zátopkovcami prežíva nielen profesionálne úspechy, ale aj osobné drámy a režisér prostredníctvom nich dáva pocítiť aj dusivú spoločensko-politcikú situáciu povojnových rokov. Ukazuje ho v momentoch, kedy sa stáva figúrkou systému, ktorý chce odstrániť všetky nepohodlné osoby a svojím podpisom odsúdil osobnosť a činy napríklad Milady Horákovej, ktorá bola pre komunistický režim nepohodlná a popravená. Ako hovorí ústami Václava Neužila vo filme, jeho politika nezaujíma, chce iba behať a vyhrávať…
Foto: Bontonfilm
Z filmu je zrejmé, že Zátopek si uvedomoval reálny dôsledok tohto činu, neskôr sa chce „vykúpiť“. Odmietne nastúpiť do lietadla smerujúceho do Helsínk (kde naňho napokon medaily). Jeho kolegu, šprintéra Stanislava Jungwirtha s nevhodným kádrovým profilom nevpustia na palubu lietadla s československou športovou delegáciou. Zátopek vystúpi a trvá na tom, že bez Jungwirtha neodletí. Komunistickí pohlavári nemohli inak, ako poslať ich tam oboch.
O svojich zážitkoch chodil rád rozprávať medzi športovcov, pracujúcu triedu a do škôl, bol chodiacou kampaňou režimu, ktorému dlho veril. Ten ho ale nakoniec požuval a vypľul. Sám Zátopek prešiel vývojom a film nemôže nebyť jedným z tých, ktoré sa vyrovnávajú s minulosťou. Hoci to nie je jeho prioritou.
Čítajte aj Kultový Matrix 4 privedie Nea medzi živých. Myslí si, že sa zbláznil
Fakty, ktoré sú najmä pre staršie ročníky známe, sú v novom filme Zátopek zhmotnené do kompaktnej a divácky atraktívnej podoby. Režisér sa do témy zahryzol, nerobil skratky, nepoužíval dobové zábery z olympiád. Všetko nakrútil znova, s využitím komparzu a trikov, ktoré výborne zapadli a fungujú ako vyladené hodinky.
Vďaka výpravnému dobovému stvárneniu, na ktorom sa zbytočne nešetrilo, pôsobí film autenticky. Scenáru prospelo mnohonásobné prepisovanie a dolaďovanie. Dá sa povedať, že každá umelecká zložka filmu dala maximum.
Zátopek aj vďaka filmu zostane inšpiráciou nielen pre bežcov a športovcov. Hoci pôsobil naivne až detsky, obdivuhodná bola jeho energia, vnútorná zapálenosť a sila (dá sa z filmu načerpať). A to aj napriek tomu, že skončil pri lopate ako radový robotník.